Lebo ja som oddojčila dvoch chlapcov, každého rok. Odstavili sa jednoducho sami. Iné mamičky sa s tým trápia, bojujú, ja neviem, u nás to išlo samé. Dojčila som doma, aj každú hodinu. Keď potrebovali, priložila som si ich. Dodnes milujem ten pohľad a považujem ho za to najkrajšie, čo existuje. Dieťatko priložené na prsník matky. Keď sa naň dívate z hora a vidíte, ako sa prisaje, ako ťahá, aké je pokojné a maličká pästička sa opiera o váš prsník. Keď je väčšie, vie si krásne prsník chytiť samé. Ten dotyk je tak intímny, tak krásny... Ja som to milovala. Naozaj. Vždy mi bolo ľúto žien a detí, ktorým sa to nepodarilo. Radila som mnohým kamarátkam, stála som pri svojej sestre, švagrinej... Možno by zo mňa bola aj laktačná poradkyňa, ktovie... Niektoré z nich dojčili dlho, jednej sa to nepodarilo, lebo malý bol predčasne narodený a jednoducho bol tak maličký, že ozaj napriek všetkej snahe, ťahať nevládal... A maminka v strese. Obidva dôvody veľmi ovplyvňovali priebeh dojčenia. Ďalšia maminka, hoci mala kopec mliečka, prestala dojčiť, lebo sa dočítala, že dieťa sa má prikladať každé tri hodiny. Keď dieťa začalo plakať po hodine, plakalo ďalšie dve hodiny, mamička bola na nervy, po troch mesiacoch bábätko odstavila, lebo bolo stále hladné. Nedala si vysvetliť, že si ho môže priložiť aj každú hodinu... Že môže byť aj smädné a napije sa z jej mliečka. Že ju chce len cítiť. Že keď si ho s láskou a kľudom priloží a bude si to vychutnávať, aj dieťa bude pokojné. Že dojčenie každú hodinu netrvá celý deň, že čím častejšie si ho prikladá, tým viac mliečka má... Že doobeda ho oddojčí tri, štyri krát, no dieťa poobede bude spať ako dudok štyri, päť hodín, ako tí moji a ona si oddýchne, uprace, alebo navarí, či prečíta knihu, alebo nalakuje nechty... Že to bábo jej tú lásku a kľud vráti, ak mu ich poskytne ona.
Ja som dojčila s vyloženou nohou, pri telke. Bože, ešte teraz sa usmievam, aké to bolo krásne, keď som im z kútika vytrela mliečko, dala ich odgrgnúť a oni išli spinkať. Ešte kým boli vo vankúšiku, čo je tá najlepšia vec pre dieťa, pretože mu poskytuje teplo, najlepšie s uviazanými ručičkami, lebo ho v spánku nebudia. Bábo má nekontrolovateľné pohyby, nevie ovládať ruky a vankúšik mu poskytuje kľud. Položila som do postieľky, najlepšie na bok, zatienila izbu, zavrela dvere a odišla. Neplánovala som im režim podľa múdrych kníh, napriek tomu sme ho mali. Ráno vstali okolo šiestej, boli prebalení, nadojčení. O nejakú hodinku, dve chceli papať znova, tak sme rituál zopakovali a deti išli spať. Spali tak dve hodinky, kedy sa opäť zobudili. Opäť sme zopakovali papanie, grgnutie, prebalenie, išli sme von zásadne, keď boli hore, aby spali najmä doma. Po príchode domov opäť papanie a všetko ostatné - zatienenie izby - bolo tak pol jednej poobede, dieťa išlo do postieľky, zavrela som dvere a zobudili sa tak o pol piatej poobede. Niekedy som ich musela budiť ja. Boli sme šťastní, pokojní a spokojní obaja. Večerný spánok prichádzal po okúpaní, nadojčení, okolo ôsmej večer najneskôr.
Občas sa mi stalo, že som dieťa musela nadojčiť mimo domu. Jednoducho to tak vyšlo. Nikdy som sa vystresovane nenaháňala a striktne nedodržiavala režim, ktorý nám bol prirodzený. Ak vyšlo, že sme mimo domu, našla som pokojné miesto, aj pod stromami v parku, kde som sa prekryla plienkou a dieťa nadojčila. Dojčenie má prebiehať v pokoji. Tak sme si ho v rámci možností vytvorili tak, aby sme v prvom rade neobťažovali okolie mojimi vnadami a zároveň, aby sme aj my neboli obťažovaní. A tak nebol dôvod, aby sa mi niekto musel pohoršene dívať na prsník a znervózňovať ma, čo by sa prirodzene prenieslo aj na moje dieťa.
Neviem, každé jedlo si najlepšie vychutnáme v pokoji aj my, dospelí. Nepotrebujeme zvedavé pohľady na to, čo nám zostalo v kútiku, alebo nám ženám najčastejšie na tričku, či mužom na strnisku na brade. Nepotrebujem sa dívať na to, ako kto žuje, mliaska, či si oblizne prsty...
Preto si myslím, že aj táto iniciatíva je skôr o vzájomnej tolerancii, úcte a pochopení, že prsník nie je fľaša a niekedy sa jednoducho inak nedá.
Veď opakujem- je to to najkrajšie, najprirodzenejšie, ale aj jedlo sa má vychutnávať v intímnom prostredí. Nerozumiem iniciatívam, ktoré by v našej spoločnosti mali byť samozrejmosťou. Nejde mi do hlavy, že niekto pokojné, skryté dojčenie na verejnosti považuje za niečo hriešne, nepekné, obnažujúce, veď vtedy sa žena stáva len fľašou mlieka bez akejkoľvek žiadostivosti. Na druhej strane ako hovorím- ak dojčím, urobím maximum pre to, aby som nikomu nespôsobila nepríjemné pocity.
Obojstranná tolerancia a úcta sú cestou k tomu, aby sme takéto iniciatívy nemuseli riešiť a hľadať pravdu na jednej, či druhej strane.