Nechať umierať človeka na chodníku? Nuž, nie je to psík, ani túlavá mačička, tak čoby nie.

Autor: Ingrid Škropeková | 21.8.2019 o 11:35 | (upravené 22.8.2019 o 10:26) Karma článku: 4,54 | Prečítané:  1771x

Až ma zamrazilo, keď som si toto prečítala. Keby to bol psík, alebo mačka, už mu hľadajú domov. Desivé!    

Taká nervózna som, ako už dávno nie. Nahnevaná? Zlostná? Sklamaná? Ja ani neviem. Je pre mňa nepochopiteľné a absolútne neprípustné, môj mozog mi to ozaj neberie, že ľudia nechali človeka dlhých 36 hodín ležať len tak na chodníku bez povšimnutia. Článok o tom, čo sa stalo, si môžete prečítať po kliknutí na tento odkaz. A komentár o tom, že keby to bol psík, alebo mačička, pomoc by dostal, ma dostal do kolien.

Nerozumela som nikdy zachraňovaniu psíkov a mačičiek. Milujem zvieratká, psíka mám aj ja, aj mačičky sú rozkošné, ale kde sme sa to dostali, ak viacerí ľudia cítia, že ich dávame na prvé miesto? Preto, že sú to nemé tváre? Vždy to boli divé zvieratá a vedeli si poradiť. Vedeli si s nimi poradiť aj staršie generácie... Dnešná spoločnosť len zachraňuje a všetko prerastá cez hlavu. Hodnoty sa menia, človek sa človeku odcudzil. Zachraňujeme mačky a na chodníku nechávame umierať človeka s mŕtvicou bez toho, aby sme sa na neho čo i len pozreli?

Svetu vládnu predsudky. Vidím človeka na zemi, tak je to buď ožran, alebo bezdomovec a najlepšie a istotne oboje. A keby aj bol? Radšej ho prekročím a vezmem do náručia mačičku a tak si pohladkám ego, že dobro predsa len robím?

Už keď som bola malá, som volala mamu k človeku pred našim panelákom. Bol to alkoholik, poznali sme ho, na jednom oku mal vytetované NEBUDIŤ a na druhom SPÍM. Bol to bývalý kriminálnik, bol v base, neviem prečo, a keďže som ho vnímala ako dieťa, bol pre mňa strašidelný. No keď spal zvalený pod stromami, volala som k nemu mamu, aby ho pozrela, či žije, dýcha...

Raz som išla autobusom a z kríkov na sídlisku trčali nohy človeka. Ľudia chodili okolo. Bolo nejako poobede. Hovorím si, že nepokazím nič tým, ak mu zavolám pomoc. Volala som na políciu a ako prvé som povedala, že pravdepodobne im to niekto už hlásil, videla som človeka na chodníku, nech preveria, či je v poriadku. Nuž. Nik im to nehlásil. Len ja z autobusu. Poslali hliadku a záchranku.

Môj syn keď mal 14 rokov mi po príchode domov hovoril, že volal políciu k ujovi na chodníku, ktorému nik nepomohol. Vieš mami, ja som si spomenul, že ty si vždy hovorila, že nikdy nevieš, čo je tomu človeku a treba mu pomôcť.

Ľudia, nebuďme hyeny. Ja som tiež prekonala mŕtvicu. Keď ma vyvalí ešte raz niekde na chodníku, prekročíte ma? Matku dvoch detí, lebo je možno ožratá? A keby som aj bola na mol? Čo ak som sa opila po prvý krát? Čo ak som potrebovala, síce hlúpo, ale vyčistiť hlavu a proste som to prestrelila? Necháte ma tak? Nechali by ste tak svojich blízkych?

Milí priatelia, nespasíme svet, ale obyčajné samozrejmé veci a pomoc patria k životu. Nasávame všetko negatívne, čo nás ovplyvňuje. Nestrácajme prosím cit. Nenechávajme človeka umierať len preto, že si myslíme... niečo. Čokoľvek. Že mu už volali pomoc, že je opitý... Urobme to minimum zdvihnime telefón, vytočme políciu a oni sa postarajú, ak sa vy bojíte...

A nestavajme pred človeka zvieratá. Prosím.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stĺpček šéfredaktorky

Prečo si priznávajú právo na odpoveď namiesto toho, aby chránili novinárov

Politik nemá médiá kontrolovať.

CYNICKÁ OBLUDA

Ďakujeme ti, Boris Kollár!

Vláda Smeru už mohla byť minulosťou, ale úžasná politická intuícia Borisa Kollára ju zachránila.


Už ste čítali?