... a vrhne ma to tak, ako každého z nás, do kolotoča povinností, práce, povinností a opäť práce...
Snáď každé dieťa túži byť dospelým, keď je okrikované, upozorňované, kárané, keď sa mu zakazuje, prikazuje stále dokola, keď musí to, či ono. Ani si neuvedomuje, že raz, až sa mu tá túžba splní, bude túžiť po opaku. Po niečom, čo sa už nedá vrátiť späť...
Mám krásny život, mám to, po čom som vždy túžila. Keď moji spolužiaci uvažovali o tom, kam pôjdu študovať, ja som vedela jediné- budem mať dobrého manžela a krásne deti. Moju rodinu. To je cieľ v mojom živote. To ostatné príde aj samo. Naozaj to všetko aj prišlo.
No napriek tomu niekedy túžim vrátiť na chvíľu čas a byť tým bezstarostným, úprimným, veselým dieťaťom, ktoré žije pre danú chvíľu a na nič zlé nemyslí.
Túžim ísť k starkej na dedinu a celý deň stráviť vonku na dvore. Z piesku, trojlístkov a trávy v starej zelenej obitej rajničke variť skvelú polievočku pre sestru, ktorá je mojim manželom a kočíkuje naše dieťa.
Túžim po tom, aby nám starký ešte raz napustil vodu do vedra a my by sme sa v ňom dokázali čliapať obidve naraz a celučičký deň. Voda by bola všade, na verande, po dvore, po kuchyni, kde sme občas s mokrými nohami vbehli a starká nás nahnevaná hnala von.
Túžim hrať sa na obchod a v dielničke starkému porozkladať náradie, nanosiť tam z komory zemiaky, zo záhradky odtrhnúť zelenú paradajku, z prednej záhradky starkej obtrhať tulipány, či ruže, ktoré si vypestovala a predávať ich sestre, ktorá musela byť vždy povinne zákazníčka.
Túžim ísť do obrovskej záhrady, kde rástli jablone, slivky, maliny, černice, egreše, ríbezle, jahody, paradajky, papriky, mrkva a odtrhnúť si z každého a rovno to neumyté jesť a jesť, až kým by som vládala.
Túžim ísť povinne okopať prednú záhradku, kde mala starká kvietky. Robila som to nerada a vždy na jej príkaz. No ten pocit, keď to bolo hotové a starká ma chválila, lebo ona to neurobila lepšie ako ja, ten stál za to.
Túžim pri nej stáť, keď pečie, dívať sa na ňu mojimi detskými zelenými očkami a čakať, kedy mi dá vylizovať misku po ceste na koláčik, či po plnke, aby som bola ušmudlaná aj za ušami.
Túžim vojsť do špajze, ktorú mala na poschodí a vidieť tam navešané klobásky, starú chladničku s pedálom, preplnenú dobrotami od výmyslu sveta- väčšinou koláčmi všetkého druhu a potajomky klobásku zajedať koláčmi dúfajúc, že to nezbadá.
Túžim ísť s ňou na hroby, keď sme sa pekne poobliekali, natrhali sme kvietky zo záhradky a kráčali sme ďaleko hore dedinou, aby sme zapálili sviečky tým, ktorí nám už umreli.
Túžim ráno vstať a cítiť vôňu raňajok, čerstvý detviansky chlebík vo vajíčku od domácich sliepočiek, alebo plnú misku pampúšikov, ktoré nám vedela urobiť len naša starká.
Túžim po zapraženej mrveničke s hríbikmi, ktoré bol starký sám nazbierať, s mrkvičkou zo záhradky, ktorú len tesne pred tým vytiahla zo zeme.
Túžim zachraňovať vtáčika, ktorý sa neviem ako, zjavil na jej dvore a ja som sa oň starala, nosila mu vodu a potom zmizol. Verila som, že som ho zachránila, kým mi starký nepovedal, že ho zožrala mačka od susedov.
Túžim spať pod teplou duchnou, pri starkiných a starkého nohách, keď pozerali telku a na moje reči, že sa mi nedá spať, lebo je svetlo, povedali, zavri si oči a budeš mať tmu.
Túžim... ujsť od problémov k starkej... do môjho detstva...
Nejde to.
No ďakujem aspoň mojim snom, že ma tam občas vrátia.
Do komory, plnej dobrôt.
Do záhradky plnej ozajstnej zeleniny a ovocia.
Do domu voňajúceho dedinou a láskou.
Do môjho bezstarostného detstva...