V Banskej Bystrici máme dvoch ľudí, ktorých tu asi pozná každý. Je to "náš Elvis", ktorého môžete stretnúť kdekoľvek v meste. Má zväčša bielu košeľu, dlhšie čierne vlasy, je vysoký, štíhly a po meste dosť vykrikuje na ľudí. Banskobystričania ho už poznajú, pretože asi nie je dňa, kedy by ste ho na námestí nestretli. Druhým človekom je tetuška v dlhom, sivom kabáte. Na hlave šatka, v ruke barla, igelitky a väčšinou zavesená na nákupnom vozíčku oslovuje ľudí priamo pred obchodnými domami.
Počula som už veľa príbehov o tetuške. Jedným z najrozšírenejších je ten, že tetu každý deň vozia "do práce" pred obchody jej vlastné, alebo aj nevlastné deti. Niekedy sa spomína syn, inokedy dcéra. Niekedy sa spomína "béemvéčko" a inokedy "audina". Často sa skloňuje aj to, do ktorej banky práve vchádza vkladať na účet peniaze. Vraj ich má hojne, biznis pred obchodmi evidentne prekvitá a jej deti sa majú veľmi dobre. A tetuška denne, od rána do večera, v zime, aj v lete, v dlhom sivom kabáte, unavene opretá o nákupný vozík, cez okuliare sleduje, koho by práve mohla osloviť a požiadať o príspevok na lieky.
Dnes som prišla na rad ja. Nevadí mi to, aj keď ju "poznám". Veď toľko fotografií na facebooku nemá ani ten najväčší selfísta (ktorý sa mimochodom fotí rád). Toľko hanlivých a bezcitných upozornení na babičku a jej deti už kolovalo po internete, že ja by som už odišla do Honolulu, len aby ma už nikto nespomínal. Babička sa "nebezpečne" ku mne priblížila a očakávala, ako budem reagovať. Ja ľudí ale neposudzujem a keď nepoznám, ani nesúdim. A tak sme sa zhovárali. O všeličom.
O tom, na čo potrebuje peniaze. Hovorila, že na lieky. Pýtala som sa jej, kde má recepty. Povedala, že ich práve nemá. Pýtala som sa jej na druhy liekov. Povedala mi presne, aké užíva. Hovorila som jej o možnosti dať si predpísať lieky, za ktoré sa nepripláca, alebo sa platí menej. Na to mi povedala, že ona musí mať aj doplnky k liekom a tie sú drahé. Pýtala som sa jej na to, či vie, ako je často prepieraná na rôznych sociálnych sieťach a internete. Vedela to. Vedela všetko, na všetko mala odpoveď. Hovorila aj o tom kde býva, a s kým býva. Býva s dcérou. Viac som ju netrápila. A ani seba. Veď som aj tak nemala možnosť skontrolovať, či hovorí pravdu, alebo len naučené frázy. Vytiahla som z vrecka nejaké drobné a dala jej ich s vedomím, že aj tak na lieky nepôjdu.
Bez ohľadu na to, na čo tie "haliere" starenka dá, či ich dá dcére, či vloží na účet, alebo si kúpi jesť, som jej ich spokojne dala.
Pretože starká je využívaná nie len vlastnou rodinou, na čo nemáme žiadne dôkazy (ja určite nie), ale oveľa väčší hyenizmus sa na nej prejavuje práve tým, ako ju poniektorí fotia ako zviera a vešajú na internet, kde sa babička práve nachádza.
A už len posledná poznámka. Ak tento biznis tak veľmi vynáša a babička je nebezpečne bohatá, nerozumiem, že my ostatní ešte pracujeme.