reklama

Neplačte, na detskej onkológii sa nesmie plakať, tu musí byť veselo

Môj nástup do novej práce bol plný radosti z toho, že budem pracovať v odbore, ktorý som vyštudovala a ktorý zbožňujem. Že budem robiť to, čo som doteraz robila ako dobrovoľník. Pomáhať. Ale prvá návšteva oddelenia bola náročná.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Neplačte, na detskej onkológii sa nesmie plakať, tu musí byť veselo.

Takto zareagoval človek, ktorý ma išiel previesť oddelením, na moju poznámku:

Bože, ja určite budem plakať. Ja vydržím na oddelení, nebojte, ale potom isto budem plakať.

Ešte mesiac pred tým som bola odhodlaná. Nič by mnou nepohlo. Zvládnem to, veď treba pomáhať aj tam. Často som počúvala z úst ľudí, že to je ťažká práca, že ju nezvládnem. Neotrasiteľne som trvala na svojom. Áno, bude to ťažké. A možno ani nie som pripravená, ale nezlomí ma to. Aj keď občas nastúpili pochybnosti, strach a obavy.

Vždy som však žila s vedomím, že sa nemôžeme všetci stiahnuť od ľudí, ktorí pomoc potrebujú len preto, že si myslíme, že sme slabé osobnosti. Niekedy by sme sa čudovali, čo dokážeme. Otázkou je, čomu sa vystavíme. Veď pohli mnou aj osudy ľudí, ktorí žili bez domova. Nie každý si totiž zapríčinil ten stav sám. Nie je jednoduché ani nájsť správny prístup ku zdravotne postihnutým. Ako sa s nimi zhovárať? Čo môžem povedať matke dieťaťa, ktoré nikdy nepovie ani slovo a bezvládne leží na posteli a hýbe iba očkami? Prax ma naučila, že najlepšie je zostať samým sebou. Nebáť sa prejaviť emóciu. Nie plakať a horekovať, ale spýtať sa čo sa stalo, ako žijú, ako to spracovali, vyjadriť obdiv k ich úžasnej materinskej sile a v neposlednom rade spýtať sa, čo potrebujú. Ako im viem pomôcť. Ako môžem pomôcť a či im to nebude prekážať... Zvládla som to toľkokrát, že som nepochybovala, že to budem musieť zvládnuť aj na onkológii.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pred vstupom na oddelenie detskej onkológie nám sociálny pracovník vysvetlil ako oddelenie funguje. Sedeli sme v malej miestnosti a rozprávali sa. Vlastne, s obrovským záujmom som počúvala, čo tento človek hovorí. A hovoril veľa. Veľmi veľa.

Po prijatí dieťaťa na oddelenie každé dostane uvítací balíček. Nájde si v ňom nový príbor, oblečenie, hygienické potreby, možno knižku, či hračku… Všetko závisí od toho, čo je k dispozícii. Všetko je novučičké, určené iba pre tieto deti. Uvítací balíček je ich. Celkom ich, bez rozdielu na ekonomickú situáciu rodiny. A to, že ho dostanú má dva rozmery. Deti poteší, uvoľní atmosféru, ale najmä pomôže. Pomôže deťom, ktoré nemali možnosť vziať si čosi so sebou, alebo si nemali čo vziať so sebou. Keď vstúpi do izby niekto mimo lekárskeho tímu, strach ide bokom. Odrazu sa rodič pozerá na niekoho, kto im pomôže zorientovať sa v tom, kde aký príspevok vybaviť, ako vypísať tlačivá, ako komunikovať so školou, či zamestnávateľom, ako zabezpečiť to, aby rodič počas celej liečby mohol byť s dieťaťom, ako im Svetielko nádeje preplatí lieky, vitamíny, zabezpečí prepravu, ako ich môže prísť pozrieť rodina a môžu tu dokonca prespať bezplatne v byte, ktoré organizácia zakúpila práve pre tieto účely a množstvo ďalších existenčných drobností. V tej chvíli sa mi zdal tento sociálny pracovník (volá sa Ľuboš), ako anjel na zemi, ktorý sa snaží vyviesť rodinu z tej čierno čiernej tmy...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Natiahli sme si na seba zelené plášte a na nohy návleky. Ruky sme si umyli podľa pokynov pod tečúcou vodou a začala som cítiť balvan v hrudi. Žalúdok som mala ťažký, zle sa mi dýchalo.

Bože, ja určite budem plakať.

Na tie pohľady ostatných smerom ku mne, nezabudnem. Rozpačito a rýchlo som ich uistila:

Ja vydržím na oddelení, nebojte, ale potom isto budem plakať.

Ľuboš milo, no rázne povedal:

Plakať? Čo, budete plakať? Neplačte! Na detskej onkológii sa neplače, tu je veselo.

Fúha, myslí to vážne. A tak som odhodlane vstúpila a naoko sa tvárila, že je všetko v najlepšom poriadku.

Moje návleky na nohách sa mi o čosi prilepili. Prinútilo ma to obzrieť sa, či ma nevyzulo, v duchu som sa usmiala.

Očaril ma nádherný, čistý priestor, veselé farby a to, že tam nebolo to ticho. Viete… To nemocničné, neosobné ticho, zahalené do nemocničnej vône.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Práve naopak. Príjemnosť celého oddelenia ma prekvapila.

Vľavo sa nachádzali izby detí. Niektoré jednolôžkové, iné viac. Každá izba mala na dverách označenie.

Cez presklenené dvere som zbadala chlapca. Ležal na posteli a vyzeral vyčerpane. Na dverách mal tabuľku ,,leukopenický režim,,. To je ten, kedy má dieťa oslabenú imunitu, zle znáša chemoterapiu a potrebuje sa chrániť od nás. Tam nie je prístup. Vedľa postele sedel dospelý človek. Maminka. Alebo ocko. Neviem, pretože pri pohľade na chlapca som sa jednoducho dnu nezvládla pozerať dlhšie. Pamätám si na stojan na infúzie a nejaké prístroje.

Pokračovali sme v návšteve oddelenia. Z jednej izby vyšla maminka s dieťaťom na rukách. Drobček sa jej držal okolo pliec, mala som pocit, že si ju strážil. Aby ho nepustila. V pusinke mal cumlík. Maminka mala na krku rúšku na zakrytie úst. Pozdravili sme sa. A ja som sa im tak veľmi chcela prihovoriť. Tak veľmi, ako to viem s kýmkoľvek, ako mi to nerobí problém a tak, ako mi je to prirodzené. No z hrdla mi nevyšlo nič. Len nejaké neosobné a suché ,,dobrý deň,,. Nadviazala som pár sekundový očný kontakt, čudne natiahla do úsmevu kútik. Pobrala som sa dopredu, míňajúc izby s malými postieľkami a počúvala som ďalšie vysvetľovanie a myslela si:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nie! Nie… detské postieľky a detičky predsa patria do spální, detských izieb, k rodičom! Domov! Tu detské postieľky nemajú čo robiť. Nie na onkológii. Bože.

Sestričky boli veľmi milé. Boli také živé. Normálne to tam fungovalo, všetci džavotali. Žiadne ospalé, unavené tváre, žiadne vážne pohľady. Život. Bol cítiť z každej strany.

Obdivovala som nádherný Betlehem z dreva. Veľký. S Ježiškom v jasličkách. A uvedomovala som si, že je tu od Vianoc. Od Štedrého dňa. Že práve vtedy, keď my sedíme doma, zlostíme sa nad nevydareným koláčikom, nad netrpezlivosťou detí, a potom nastupuje ten nádherný pocit pokoja a radosti za spoločným stolom, že práve vtedy existujú rodiny, ktoré spolu byť jednoducho nemôžu. Čo by oni dali za to, aby sa mohli zlostiť nad nevydareným koláčikom a nad roztopašnosťou svojich ratolestí. Len keby boli zdravé...

Mamička s dieťatkom na rukách sa dala do reči s mojou nastávajúcou, tiež novou kolegyňou Vandou. Zrejme sa potešila že je tam niekto ,,iný,,. Ja som sa stále nechytala, očami som sa snažila sledovať oddelenie a vnímať atmosféru. A obdivovala som ľudí, ktorí tam pracujú. Ľudí silných, zvyknutých na všeličo, no empatických. Neuveriteľne ľudských. Táto časť nemocnice akoby nepatrila tej ostatnej.

Prišli sme k poslednej miestnosti, kde za stolom sedeli dve dievčatká. A s nimi sestrička. Vlastne ako sestrička len vyzerala, v skutočnosti to bola pani učiteľka z nemocničnej školy. Keď nás uvideli, pekne sa pozdravili a začali sa chváliť, čo práve robia. Vyrábali si z papiera nejaké drobnosti, spoločne sa hrali. Boli rozkošné. Bez vláskov, no krásne.

Zrazu mi niekto ukazuje:

Aha, čo vyrobil.

Zaostrila som na nejaký lesklý obrázok a kým som sa dostala do času a priestoru svojou mysľou, už som videla asi päť ročného, možno viac, možno menej, chlapčeka idúceho k zvláštnemu prístroju, ktorý mi pripomenul väčší mikroskop.

Toto nám darovala jedna pani, je to drahý prístroj, ktorým sa dajú vyrábať odznaky. Deti sú z neho nadšené. Malý vyrába odznaky pre celú svoju rodinu. Ide po desiatich týždňoch domov, tak veľmi sa teší. Ide len na dva dni, ale už konečne, zaslúži si to.

Hovorí pani učiteľka a pritom drobca pohladí po hlávke bez vláskov. Malý prikývne, ale výraz tváre nevidím cez jeho rúšku. Napriek unaveným pohybom cítiť z neho jeho entuziazmus a radosť.

Pri pohľade na deti mi žalúdok oťažel ešte viac a v očiach som pocítila nával sĺz. Bože, nesmiem plakať, tu sa neplače, tu je veselo, opakovala som si v mysli. Z miestnosti som vyšla a neprítomne som obzerala rohy stropu, len aby mi slzy neskĺzli po lícach dole. Opäť som sa na niečo prilepila a to mi dalo možnosť opýtať sa, čo to je, či to tak má byť. Bol to filter. Kto naň stupí, neporiadok a baktérie zostanú na ňom.

Z ďalšej izby vyšla mamička iného dieťaťa. Nevidela som ho. Ale pamätám si kruhy pod očami maminky. Veľké, unavené kruhy pod očami človeka, ktorý už asi ani nevie, čo je spánok.

A ja som sa už nemohla dočkať chvíle, kedy sa za mojim chrbtom zavrú dvere a budem môcť vypustiť slzy, ktoré sa už nedali zadržať. Slzy matky dvoch detí, slzy človeka, ktorý si uvedomuje krehkosť zdravia, slzy ľútosti nad bezbrannými, unavenými deťmi, slzy obdivu nad ľuďmi, ktorí sa tam obetujú…

Na tomto oddelení má byť veselo. Je veselo. Zabezpečuje to tím skvelých pracovníkov, ktorí svoju prácu majú radi a robia pre ňu všetko. Na to však potrebujú peniaze. Peniaze, ktoré si zabezpečujú sami a nekupujú si ich fotografiami chorých detí. Nerobia zbierky na ulici. Ak sa niekto prezentuje, že je to zbierka pre detskú onkológiu, neverte mu. Aj ak Vám ukážu potvrdenie. Organizácia Svetielko nádeje si zabezpečuje financie samé a seriózne a už tri roky najmä vďaka dvom fundraiserom- prijali nás totiž obe s Vandou.

Svetielkáči, ako ich familiárne všetci volajú, majú za sebou nádherné projekty, pomáhajú rodinám chorých detí, pomáhajú uzdraveným deťom, organizujú pre ne výlety, zájazdy, rôzne zážitkové programy, prevádzkujú detský mobilný hospic, prispievajú na pohreb, organizujú stretnutia rodín, ktoré o dieťatko prišli a množstvo ďalších...

Ak chcete prispieť na činnosť občianskeho združenia Svetielko nádeje, zadajte si trvalý príkaz už od 1,- eura. A hoci tam pracujem, aj ja ho už mám dlhodobo vytvorený. Viem, že mojich 5.- eur mesačne pomôže tomu, aby na detskej onkológii bolo veselo. Pretože poskytovať profesionálne služby už viac, než 15 rokov môžu len spoľahlivé a transparentné organizácie. Také, ktoré vznikli ako reakcia na skutočné potreby skutočných ľudí...

Ak sa rozhodnete o zadanie trvalého príkazu, či inú podporu, napíšte nám. Dajte nám o sebe vedieť. Aj do poznámky v príkaze zadajte Váš email a ako variabilný symbol zadajte 5555. Ďakujeme.

Bankové spojenie:
Tatra banka, a.s., B. Bystrica
IBAN SK83 1100 0000 0026 2075 6262
SWIFT TATRSKBX
variabilný symbol 5555

​Prispieť môžete aj prostredníctvom výzvy na portáli ĽudiaĽuďom pod číslom 15404 , kde sú detailnejšie popísané projekty Svetielka nádeje. 

Ingrid Škropeková

Ingrid Škropeková

Bloger 
  • Počet článkov:  23
  •  | 
  • Páči sa:  49x

Najlepším spôsobom ako sa nájsť, je stratiť sa v službe iným. *Mahátma Gándhí Píšem o živote, reálnych situáciách, ktoré denne zažívam. Moje názory, či moralizovanie nemusia byť vždy tým naj, ale tiež som len človek.​Verím v dobro ľudí a v to, že jadro každého z nás tvorí chuť pomáhať iným.​Som vyštudovaný sociálny pracovník a svoju profesiu nadovšetko milujem. V odbore pracujem roky. Ako dobrovoľník s ľuďmi bez domova, zdravotne ťažko postihnutými, autistami, či rôznymi ľuďmi v ťažkých životných situáciách. Od roku 2015 pracujem pre detskú onkológiu ako fundraiser.​Skúsenosti čerpám zo života.Viem, že nič neviem.​Najšťastnejšia som, keď môžem byť niekomu nápomocná.Som darca krvi a niet nad pocit po odbere.​Robím to, čo môže urobiť takmer každý z nás a teda nie som výnimočná.Mám veľa chýb. A robím aj tie pravopisné.Ak niekomu ublížim, často je to nevedomé a mrzí ma to viac, ako samotného dotknutého. Teda podľa rôznych múdrych ľudí a kníh som vlastne nevyrovnaný človek.​Dôležité však je, že stále som človekom a nechcem, aby vo mne zanikla ľudskosť.​Taká som. Inak som matka dvoch synov, manželka skvelého muža a sme taká obyčajná rodina trápiaca sa s hypotékou, splátkami a problémami dnešnej doby.​Ale sme vďační aj za to. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu